nobody

Hahah, možno si niektorí pamätáte ako som na začiatku decembra napísal článok s obdobným nadpisom. Hlavu som mal plnú vianočných trhov a spania v škole. Písomné maturity mám za sebou, prihlášky na výšku sú už dávno odoslané. Čo myslíte, zmenil sa konečne môj postoj k učeniu? Prišiel už ten správny impulz, ktorý by ma donútil zamakať?

Až teraz som sa čistou náhodou dostal k predvolebným preferenciám z 13. marca a ostal som vážne v šoku.

Bol starý, tvár mal posiatu vráskami, v ktorých bol vpísaný jeho život. Napriek pokročilému veku bola jeho myseľ čistá, vnímal dokonca viac ako väčšina ľudí. Jeho oku neunikol ani najmenší detail. Dlhé chvíle si krátil vychádzkami po meste.

Vôbec nie som impulzívny človek. Možno to tak niekedy nevyzerá, ale naozaj potrebujem mať veci dopredu naplánované, a ak sa niečo náhodou zmení, tak sa ťažko prispôsobujem. Dnes som urobil výnimku a teraz som šťastný.

Dnes ráno ma zobudilo zvonenie môjho mobilného telefónu. Bola to mama. Hovorila, že dneska stretla Dávida, môjho kamaráta, z čias, keď som tam ešte býval. Povedal jej, že ide dnes na pohreb do susednej dediny. Mama nebohého nepoznala, a tak mi povedala len toľko, že mal tridsať rokov a zomrel na predávkovanie. Poznal som ho.

Dlhé roky som išiel tou cestou. Cestou, ktorou ide väčšina ľudí. Najľahšou a najkratšou. Diaľnicou, ktorá je bezpečnejšia než ostatné cesty. Je to diaľnica, na ktorej nezablúdite, lebo je perfektne značená. Rovný povrch je taký hladký, že ani neviete, že cestujete. Rovný povrch je taký hladký..., že ani neviete, že žijete.

Samota. Väčšina ľudí si pri tomto slove vybaví niečo negatívne. Niektorí pocítia strach. Nikto nechce byť v živote sám. Je to prirodzené. Lenže, čo keď sa človek začne cítiť sám, práve vtedy, keď sa nachádza v kruhu svojich najbližších?

Keď povieš, „Zrovna som niečo vymyslel,“ chceš tým vlastne povedať, „Zrovna som o niečom prestal premýšľať.“ Tú myšlienku si mal v hlave už dlho, prevracal si ju zo všetkých strán, rozvíjal si ju, bez toho, aby si si to uvedomoval. Pokojne niekoľko dní alebo týždňov. Pokojne i niekoľko rokov.“ (Tesseract – Alex Graland)

Vták menom Eduard letel k slnku. Letel k slnku, aby našiel svoju múzu. Eduard je havran s bielym perím. Je to jeho dar, no zároveň prekliatie. Bielym perím zakrýval svoj žiaľ. Žialil nad samotou, ktorá ho sprevádzala po celý život.

Tento týždeň bol asi najnáročnejší, čo som v poslednej dobe zažil. Od opravovania zlých známok, tento polrok výnimočne zlých, dopisovania zameškaných písomiek a nespania, som sa dopracoval konečne k sobote. Myslíte si, že idem písať o tom aký som unavený, mŕtvy, alebo, že mi kockatie hlava? Ak hej, tak ste na omyle!

Bol deň po novom roku. Balil som sa, keďže som šiel navštíviť mamu a moju malú sestričku, ktoré bývajú neďaleko Nitry v jednej malej dedinke. Bol som síce dosť vyspatý po novoročných oslavách, ale cestovať v tej zime sa mi vonkoncom nechcelo. Vedel som, že po týchto prázdninách sa tam tak skoro nedostanem, keďže to budem mať v škole dosť nabité.

Je skoré ráno. Môže byť tak päť hodín. Už päť hodín môžeme tvrdiť, že je rok 2009. Nijako extra si to neuvedomujem, hoci som triezvy. Oslava bola super, aj keď mi bolo trocha ľúto tých čašníkov, čo nás obskakovali. Ale tak aspoň si z nášho účtu niečo uliali a vôbec mi to nevadí. Sme na Slovensku a už sme si asi všetci zvykli.

Akurát včera som si pozrel dokumentárny film – The Secret, v ktorom je odhalené tajomstvo, vďaka, ktorému dosiahnete všetko, po čom v živote túžite. Znie to blbo, že? Skúsim vám opísať, čo je vlastne podstatou tohto „tajomstva“ a sami si môžete vytvoriť názor.

Vy, čo fajčíte, určite poznáte ten pocit, keď držíte v rukách nový balík vašich obľúbených cigariet. Vychutnávate si nežné strhávanie vrchného obalu. Potom sa túžba stupňuje a otvárate balíček, ktorý jemne zapraská vo vašich rukách. Keď sa lepšie započúvate, zistíte, že to nie je praskot, ale šepot cigariet vnútri balíka, ktoré vám hovoria: „Zober si nás!“ Nasleduje energické odtrhnutie alobalu, ktorý vám dáva na známosť, že už ste blízko. Jemne roztrasené prsty začnú vyťahovať prvú cigaretu. Nie je to jednoduché, keďže je balík napchatý na prasknutie, ale vy nepoznáte prekážky. Pomalé pohladenie cigarety vo vás vzbudzuje túžbu, ktorá sa stáva neovládateľnou. Nasleduje prvý dotyk s perami, lepší než bozk. Zapaľovač sa nezapáli na prvý krát, no na druhý už vzbĺkne. Oheň akoby mizol v útrobách cigarety, z ktorej netrpezlivo trikrát potiahnete bez šlukovania, aby sa vám rovnomerne rozhorela. Ak máte dobrý sluch, tak môžete počuť pomalé praskanie horiaceho tabaku pri každom potiahnutí. A potom príde ten moment. Dym s nádychom tabaku vám začne hladiť podnebie a potom rýchlo postupuje až do pľúc. Presne v tom momente viete, že tento okamih nemôže narušiť nič ani nikto na tomto svete. Všetky problémy sú v okamžiku preč a vy vnímate len pohyb dymu, života vo vašom tele.

Sedím za počítačom, keď zrazu počujem z obývačky hlas: „Teraz ticho, havarovalo lietadlo na Záhorí!“ O chvíľu začujem: „Len dvojmiestne. To je nič!“ Keď mi došlo o čo vlastne ide, tak som sa zarazil. V tom lietadle zahynuli dvaja ľudia...a ešte stále mi rezonovalo v ušiach – „To je nič!“ Viem, že osoba, ktorá to povedala, to tak nemyslela. No napriek tomu ma to prinútilo sa zamyslieť nad tým, prečo takáto reakcia? Čo z nás vlastne média robia?

Ľudia obvykle nenávidia čakárne. Čakárne u doktoriek bývajú ešte otravnejšie, keďže tam je mrtne ľudí nakapaných nejakými hnusnými chorobami. Určite poznáte ten pocit, keď ste neviem koľký v poradí, už ste dočítali všetky časopisy a mobil už máte dávno vybitý. Keď už vážne nemáte, čo na robote, začnete premýšľať o škole, o zamestnaní a o iných sračkách. Potom nastane chvíľa, keď už nemáte o čom premýšľať a vtedy to začína byť prekvapujúco zaujímavé. Prečo zaujímavé? Lebo začnete pozorovať ostatných ľudí v čakárni.

Mal som jedenásť rokov, keď som si v jednej predajni v Nitre kúpil bonsaj. Vôbec neviem, čo je to za druh. Keď som ho kupoval, mal hustú listnatú korunu. Bol proste nádherný. Prežíval som obdobie svojho života, keď ma bavila každá robota v záhrade, od polievania krásnych kvetov až po trhanie buriny. Bavilo ma, keď som mohol ovplyvniť niečo živé, pozorovať ako to rastie a kvitne.

Pyramídové hry sa v poslednom čase strašne rozmohli. Stačí kliknúť na hociktorú inzertnú internetovú stránku a prvé, čo nájdete v ponuke prác, je týchto pár lákavých slov v inzeráte: flexibilný pracovný čas, vhodné aj pre študentov, zárobok od 5000 vyššie. Potreboval som si v lete nájsť brigádu, tak som napísal na pár takýchto ponúk. Samozrejme vtedy som s takým niečím vôbec nemal skúsenosti. O dva dni neskôr, potom čo som napísal mail na jednu ponuku, mi zazvonil telefón a nejaký pán si so mnou dohodol pracovné stretnutie v jednej nemenovanej kaviarni.

Článok nevhodný pre osoby staršie ako 25 rokov! Niečo sa stalo. Naschvál som si vybral tento titul od Josepha Hellera, lebo je to tak. Niečo sa stalo, čo mení rapídnou rýchlosťou celý svet. Za posledných pár rokov vnímam také obrovské zmeny, že mi je z toho normálne na grc. Možno to bude aj tým, že som zmenil dedinské prostredie na mestské, ale aj tak. V tomto článku sa budem snažiť opísať moje pocity z dnešnej mládeže, keďže do tejto skupiny patrím aj ja sám a na mládeži pozorujem najväčšie zmeny. Myslím, že rodičia sú v dnešnej dobe tak otupený, že mnohokrát vôbec nepoznajú svoje deti a ani v zlom sne si nevedia predstaviť, čo robia ich deti vo svojom voľnom čase. Drogy, neviazaný sex, EMO, elitárstvo a neonacizmus určite nebudú chýbať v mojom článku.

Dnes ráno som nevstával zrovna ideálne. Sníval sa mi totiž sen, ktorý som vnímal úplne živo a samozrejme skončil skôr ako som chcel. Nesníva sa mi často, niekedy aj dva mesiace neviem o tom, že by sa mi niečo snívalo. Zato, keď sa mi už niečo sníva, tak to je väčšinou veľmi intenzívne. Ráno som mal dosť naponáhlo, tak som nestíhal spísať podrobne, čo sa mi vlastne snívalo, tak som si aspoň urobil osnovu. No a teraz sa posnažím opísať, čo sa mi presne snívalo a samozrejme budem vďačný za každý názor.