Nastáva tá nepríjemnejšia časť osláv nového roka. Musíme sa nejako dostaviť domov. Električky v nedohľadne. Vzduch je čerstvejší než som čakal. Z úst mi vychádza para. Prechádzame prázdnymi ulicami mesta a nikde žiadne známky, že akurát dnes všetci oslavovali nový rok.
Na veľkej križovatke sa rozchádzame. Ostávam sám a zisťujem, že nočný autobus mi ušiel pred minútou. Nepociťujem žiadne emócie, je mi to v podstate jedno. Až teraz si všímam, že ulice a domy sú posypané jemnou pokrývkou snehu alebo to je inovať? Pokúšam sa odhadnúť, koľko času mi môže trvať cesta domov. Odhadujem niečo cez pol hodinu.
Zrýchľujem krok. Už mi nie je zima. Míňam známe ulice, opozerané každodenným cestovaním do školy. Stále nepociťujem žiadne emócie, v hlave žiadne myšlienky iba pozorujem to, čo už dávno poznám.
Svitanie neprichádza a ešte asi dlho nepríde. Biele ulice odrážajú svetlo pouličných lámp. Už nekráčam. Bežím, ale nie zo strachu pred niečím. Nebežím preto, lebo chcem byť, čo najskôr doma. Je to beh, ktorý ma ovláda a nie ja jeho. Nechcem lámať rekordy, nechcem si nič dokázať, jednoducho bežím a začínam pociťovať radosť.
Cítim radosť, lebo čas neexistuje. Prítomnosť sa stáva minulosťou a ja vidím budúcnosť. Viem, že všetko bude lepšie. Vidím všetko úplne jasne. Nemám pochybnosti, lebo bežím desaťročiami, storočiami a viem, že sa nemáme čoho obávať.
Prichádzam domov s čistou mysľou. Ľahám do postele s takým pokojom ako nikdy predtým, lebo viem, že všetko bude už len lepšie a preto vám teraz môžem oznámiť a nie zaželať, že nový rok bude šťastný.
Komentáre
.