nobody

Všetko to začalo na Trnavskom Mýte v Bratislave. Ak ste z Bratislavy, tak určite viete ako to tam vyzerá. Počasie bolo slnečné, ale zasa nebolo nejako extra teplo. Prostredie nebolo úplne tak ako v skutočnosti, napr. električkovú trať lemovali stromy a celkovo to tam vyzeralo viac prírodne. Prvé, čo si pamätám, som vyšiel z podchodu na nástupište električiek, ktoré idú do mesta – bežne tade chodím ráno do školy. Pozeral som si rozpis časov, aby som vedel kedy mi ide elina, keď zrazu počujem niekoho vykríknuť moje meno. Obzrel som sa a uvidel som človeka so zbraňou v ruke – bola to pravdepodobne „devina“. Ozbrojený človek vyzeral ako fízel v civile, vlastne som vedel, že je to policajt, aj keď neviem z kade. Znova vykríkol moje meno a vystrelil smerom ku mne. Bol som v absolútnom šoku, no napriek tomu som začal utekať smerom k ďalšiemu nástupišťu. Pravdepodobne ma zachránil pud sebazáchovy, lebo sprvoti som sa nevedel vôbec spamätať. Bežal som späť do podchodu, kde bolo plno ľudí, čo ma trocha povzbudilo, keďže som sa mohol stratiť v dave. Šiltovku som mal stiahnutú až po oči a snažil som sa inštinktívne na seba neupozorňovať. No zrazu z davu niekto zakričal: „To je on, z tej televízie!“. Opäť sa začala naháňačka. Mal som pocit akoby som bol vo filme Matrix, keď Neo bol v Matrixe a agenti ho prenasledovali a mohli sa prevteliť do každého jedného človeka. Nevedel som si vôbec vysvetliť prečo ma hľadajú – niečo jak Kafkov Proces, celé to bolo absurdné.

         Ďalej si pamätám, keď už som bol mimo Trnavského mýta. Vedel som, že je to na Račianskej ulici, ale všade okolo nej bola lúka. Už som nebol tak vydesený a bol som rád, že ma už nikto neprenasleduje. V momente, keď som chcel prejsť cez cestu, tak ma zdrapil za rukáv nejaký cudzí muž, skôr starec. Mal veľmi prenikavý pohľad. Povedal mi: „Už bolo načase!“, nič viac nič menej. Bol to čarodejník.

         Zasa neviem jak, ale už som bol úplne niekde inde. Bolo už šero, takmer tma. Vedel som, že stojím pred lesom malých Karpát, ale vôbec tak nevyzerali. Les pôsobil veľmi temno a v celom okolí bolo hrobové ticho. Nevedel som, čo tam robím. Vedel som len jednu vec, že musím vkročiť do lesa. Neistým krokom som vkročil do tmy.

Ďalej sa pamätám len na neúprosné zvonenie budíka.