nobody

Dnes som dostal polročné vysvedčenie ako tisíce ďalších detí na Slovensku. Nechcem sa ním chváliť ani sa ľutovať. Nikdy som si z vysvedčenia nerobil veľkú hlavu. Ide tu skôr o to, že dnešný deň to na mňa naplno doľahlo. Do dvadsaťosem dní musím odoslať prihlášku na vysokú školu. Presne mnou prebehol ten istý pocit, aký som mal v deviatej triede na základke, keď som si nevedel vybrať strednú školu. Asi preto som skončil na gymnáziu.

Hovoril som si, že to bolo nevyhnutné. Dostal som sa na jedno z najlepších gymnázií v Bratislave, získal som štyri roky náskok. Náskok, počas, ktorého som sa mal viac spoznať. Nájsť niečo, čo ma bude baviť viac než hocičo iné, niečo, čo mi pomôže pri výbere vysokej školy.

Je tu polrok v štvrtom ročníku a ja neviem. Neviem kam chcem ísť, čo budem robiť. Za posledné dva roky som vystriedal nespočetne veľa voliteľných seminárov. Neviem, či som si vybral tie správne predmety na maturitu.

Premýšľam.

Viem, že chcem ísť na vysokú školu. Viem, že mnoho ľudí po vysokej škole nakoniec robí úplne niečo iné, ako to, čo vyštudovali. V skutočnosti viem, že nehľadám len vysokú školu. Hľadám svoju životnú cestu, svoj ciel, svoj osobný príbeh. Viem, že musím hľadať.

Viem, že veľa ľudí hľadá. Vidím oveľa staršie generácie, ktoré ešte nenašli svoju cestu. Desaťročia strávené v robote, ktorá ich nebaví, no nemajú na výber. V skutočnosti nemajú na výber? V neistej dobe sa boja riskovať, no pritom si neuvedomujú, že ešte stále je čas na zmenu. Nie je to jednoduché.

Mám devätnásť rokov a uvedomujem si, že v tomto veku, v podstate bez väčších záväzkov, si môžem život nasmerovať kam budem chcieť. Práve ja to mám teraz najjednoduchšie zo všetkých, no napriek tomu neviem. No nie je to paradox, hovorím o tom ako ľudia nevedia riskovať a zmeniť svoj život a ja sám neviem urobiť rozhodnutie, ktoré je v podstate tak jednoduché.

Nechávam voľný tok myšlienkam.

Gymnázium. Vlastne to bolo nevyhnutné. Stalo sa, čo sa malo stať. Lámal som si hlavu, či sa dať na umenie, techniku alebo hocičo iné a gymnázium bola najposlednejšia voľba. Vybral som si ho ja? Ani neviem, všetko sa to zbehlo tak rýchlo.

Dnes večer som šiel domov z osláv vysvedčenia. Stál som sám na zastávke. Všade svietili pouličné lampy, na cestách bol roztopený sneh. Moje oči zaznamenávali pohyb. Pohyb áut na ceste, ľudí na chodníkoch. Snehové vločky padali na povrch cesty a vtedy ma to napadlo. Vedia vločky, čo je ich úlohou? Jemne dopadajú na zem. Tisícročia to robia a ani nevedia prečo. Je to nevyhnutné. Je to ich životná cesta, dopadnúť na zem, roztopiť sa a vypariť. Je to kolobeh, ktorý je všade okolo nás.

Moja myseľ je teraz snehovou vločkou. Nechá sa unášať vetrom a nepýta sa prečo, lebo vie, že to je nevyhnutné. Vie, lebo to má v sebe. Vie, že keď príde správny čas, tak sa rozhodne správne.

„Zrovna som o niečom prestal premýšľať.“

(Slovné spojenie- osobný príbeh, som prevzal z Coelhových kníh.)