Letom svetom spoznal množstvo falošných múz. Radili mu, aby ničil svet.
On vždy slepo počúval a ničil, lebo nič iné nevedel. Ničil, lebo nevedel tvoriť. Tvoriť bez jeho múzy bolo nemožné. V hĺbke srdca cítil, že to nebol dobrý život.
Jednu noc ho ale stretol sen. Sen, ktorý mu ukázal múzu. Bola to múza prebývajúca na slnku. Keď sa havran Eduard prebudil vedel, čo má robiť. Prvý krát v živote sa rozhodol riskovať a spravil niečo, čo by nikto nečakal. Nebál sa, že ho nazvú bláznom. A tak sa vydal na dlhý let, aby sa dotkol lúčov tvorivosti. Vedel, že múza mu dá odpovede na všetky otázky, ktoré zostali roky v jeho duši nezodpovedané.
Letel celé dni. Mal pochybnosti, no niečo v ňom ho poháňalo stále vpred. Boli hodiny, dni, týždne, keď si myslel, že padne od vyčerpania opäť tam odkiaľ prišiel, do sveta falošných múz.
Stretával iné nebeské tvory, ktoré mu hovorili, že žiadna múza na slnku neprebýva. Tieto tvory sa uspokojili s polovičným životom. Nikdy neprestanú ničiť, lebo svoju múzu nikdy nehľadali. Eduard ich počúval, a keď im povedal, že poletí ďalej, tak ho nazvali bláznom. A v takýchto chvíľach si Eduard vždy spomenul na svoj sen a vedel, že radšej bude bláznom, ako keby mal žiť polovičným životom.
A tak havran s bielym perím, menom Eduard, letel ďalej do výšin, lebo len tam sa rodia sny na krajíčkoch slnečných lúčov. Letom prežíval samotu, no tá nebola ničím v porovnaní so samotou, ktorú znášal celý život. Bola to dobrá samota, vďaka, ktorej pomaly začal vnímať krásy sveta. Vždy, keď mu ľahký vánok pohladil perie, tak pociťoval radosť. Nechal sa unášať vo vetre, ako keď bol malá vtáča. Bola to radosť, ktorú si starší vtáci odopreli, lebo ju považovali za detinskú. No on práve v tom momente, aj keď iba na chvíľku, cítil, že opäť žije.
Havran menom Eduard už letel veľmi dlho. Jeho krídla už nevládali, ale túžba bola silnejšia než hocičo iné. Pochybnosti už zmizli nadobro, lebo vedel, že už niet cesty späť. A on vedel, že ide správnym smerom, lebo cítil, že žije.
Preletel atmosférou večnosti a pocítil chlad. Chlad, ktorý mu síce znehybnil jeho krídla, no on letel ďalej, aj keď nebol schopný pohybu. Jeho myšlienky, akoby naplnili celý priestor naokolo a on s nimi musel zápasiť. Nebol to rovný boj. Všetky krivdy, neprávosti a aj všetko zlo, ktoré ho v živote stretlo, naňho nezadržateľne dopadalo. Nevedel sa brániť, bol príliš slabý. Vynaložil všetko úsilie, aby porazil prízraky minulosti, no nebol na nich pripravený. Stratil všetku vieru.
Havran menom Eduard upadol od vyčerpania do dlhého spánku. Roky letel večnosťou a stále spal. No nebol to obyčajný spánok.
Nebol to sen, čo ho zrazu pohladilo po skrehnutých krídlach. Jeden lúč slnka za druhým ho hladili. Zobudil sa a videl, že jeho perie znova nadobúda jeho pôvodnú farbu. Behom okamihu sa jeho perie zmenilo na čierne s jemným leskom modrej. Už sa nemusel hanbiť za to čím je, lebo vedel, že objavil to, čo hľadal celý život.
Potom ju uvidel.
Múza ho objala svojím teplým závojom a on vedel, že naplnil svoj sen.
Komentáre