nobody

Cestou zo školy som sedel v autobuse, ktorým som sa chcel dostať do jedného nákupného centra. Jednoducho som potreboval niečo vybaviť a nemal som príliš veľa času. Keď už hovorím o čase, tak sa vás chcem spýtať – aj vám plynie v poslednej dobe neskutočne rýchlo? A tak som sedel v tom buse a zástavky sa mihali. Nad ničím som nerozmýšľal, nič som nepociťoval, len som tak sedel a čas rýchlym prúdom odtekal do zabudnutia.

No zrazu sa vo mne z ničoho nič prebudilo moje impulzívne ja, o ktorom som ani nevedel, že ho mám. Schmatol som tašku a vybehol som z autobusu. Takmer som sa zasekol v zatvárajúcich sa dverách, no nejako som to prežil. Stál som pred cintorínom. Vedel som, že musím rýchlo vybaviť, čo som chcel, no jednoducho som sa nato vykašlal. A tak som stál pred cintorínom, ktorý som nenavštívil od dušičiek.

Pomalým krokom som vyrazil smerom k hlavnej bráne. Nikam som sa neponáhľal. Išiel som pozrieť dedka, ktorý prednedávnom zomrel. Od dušičiek som si naňho prakticky nespomenul. Som debil. Čas je debil!

Prišiel som k hrobu môjho dedka. Neviem, čo robíte vy, keď stojíte nad niekoho hrobom, možno sa modlíte, možno plačete alebo spomínate. Ja spomínam. Myslím, že modliť sa je zbytočné, lebo som svojho dedka poznal a viem, že dnes sa má určite dobre. Obetavejšieho a pracovitejšieho človeka som nikdy v živote nestretol. Nechcem písať jeho životopis, lebo by to nestačilo ani na dvadsaťsedem kníh, stačí keď poviem, že to bol veľmi dobrý človek.

A tak som tam stál nad hrobom svojho dedka. Spomínal som na všetko, čo sme spolu zažili. Potom som pozrel na náhrobok a uvidel som zlatý nápis – 1920 – 2007. Úplne ma to zarazilo. To už sú skoro dva roky? Nechápal som. Je to neuveriteľné ako ten čas letí. On tu už nie je dva roky, no život ide ďalej. A ide rýchlejšie. Hlavne teraz to pociťujem, keď mám týždeň do písomných maturít. Už asi mesiac mám poctivo strčenú hlavu v knihách od výmyslu sveta, ktoré musím mať prečítané na prijímacie pohovory na výšku. O ústnych maturitách ani nehovorím. Vidíte to? Stál som pred hrobom môjho dedka a ešte som sa začal ľutovať aké mám nestíhačky. Som debil. Čas je debil.

Stál som tam bez pohnutia. Myšlienky mi chodili hlavou. Rozmýšľal som prečo práve teraz, v tomto období, keď nič nestíham som úplne bez rozmýšľania išiel pozrieť dedka. Nie je tu, no napriek tomu som tam stál a spomínal. Stále mi išli mysľou dokola tie isté slová – nie je tu, už je dávno preč.

A znovu som začal premýšľať o tom aký bol obetavý a pracovitý a čo si všetko vytrpel bez jediného slovka sebaľútosti. Ľudia často využívali jeho dobrotu, no on napriek tomu vždy pomohol a ani len na pol sekundy nezaváhal.

Skúšam si aspoň trochu predstaviť, ako mohol desať rokov prežiť v koncentračnom tábore. Nejde to! Ja, keď mám dvanásťhodinovku v robote, tak sa posledné dve hodiny zhrýzam od nervov, ale desať rokov? Desať rokov bez rodiny, bitý, bez žiadnych záruk, že prežijete ďalší deň. A predsa prežil, viera a láska mu v tom pomohli.

A vtedy mi to došlo. Všetko začalo dávať zmysel. Môj výskok z autobusu, moja sebaľútosť a plynutie času. Môj dedko je dva roky mŕtvy, no jeho činy žijú dodnes. Môj dedko je dva roky mŕtvy a stále ma má, čo učiť. Je mŕtvy, no v stovkách ľuďoch bude žiť spomienka naňho, lebo práve on dokázal svojou pracovitosťou a obetavosťou, že každá sekunda v našom živote má zmysel. Tých osemdesiatšesť rokov, čo žil, dokázal využiť naplno.

Som rád, že som vyskočil z toho autobusu. Som rád, že som bol impulzívny, lebo teraz mám kopec energie pokračovať v práci, aj keď viem, že to nebude ľahké.

DEDO, ďakujem ti.