nobody

Dnes preňho nebol obyčajný deň. Bolo 14. marca, čo bol deň jeho narodenín. Pred vyše dvoma rokmi mu zomrela manželka. Chýbala mu, no doteraz pre ňu nevyronil slzu, niežeby za ňou nesmútil, no nebol schopný plakať. Mama mu vravievala, že ani keď bol úplne malým dieťaťom, tak nikdy nevyronil slzu.

Ako som už povedal, bol to deň jeho narodenín a o to viac sa cítil osamelý. Ráno vstal, tak ako to robieval iné rána. Popíjal kávu, pričom čítal knihu. Bola to kniha, ktorej obsah poznal naspamäť, no napriek tomu ju čítal stále dokola. Prečítal ju už v štyroch rôznych jazykoch, no v pôvodnom nikdy, a to preto, lebo nevedel po španielsky.

Deň plynul ďalej a on sa pred obedom vybral na prechádzku, na ktorú chodieval pravidelne. Rád sa prechádzal po meste, pozoroval iných ľudí a popri tom premýšľal. A tak míňal ulice, ktoré poznal ako vlastnú dlaň napriek rýchlym zmenám, ktoré v poslednej dobe poznamenávali jeho rodné mesto. Väčšinou sa nezastavoval, no dnes urobil výnimku. Zastal pod jedným stromom, ktorých už v meste nezostalo veľa. Stál tam a sledoval niečo, čo v živote nikdy nevidel. Pod stromom videl malého vrabca, ktorý sa silou mocou snažil dostať hlavu pod zem. Sledoval tento boj a nechápal, prečo to ten vrabec robí. Stále ho pozoroval, až kým vrabcovi úplne nezmizla hlava v rozkopanej zemine. Potom už videl len pár kŕčovitých pohybov tohto malého vtáčika. Vrabec bol mŕtvy.

Starec ešte chvíľku stál nad nešťastím, ktorého bol svedkom a pokračoval ďalej v jeho prechádzke. To ešte netušil, že zažije niečo, čo ho dnes ešte viac prekvapí. Blížil sa pomalým krokom k prezidentskému palácu. Už dlhé roky nesledoval politiku a preto rozmýšľal, že ktorý starý ujo je teraz prezidentom. Hlavou mu behalo meno „Gašpar Ivanovič“, no napriek tomu si nebol istý. „Asi to nebol dobrý prezident, keď si neviem spomenúť ani na jeho meno“, pomyslel si. A tak kráčal, pekne svojím tempom, keď zrazu zbadal niečo podivné. Pred palácom boli davy ľudí. V dave viali vlajky národa, ktorého bol sám súčasťou, no pri pohľade na ne nepociťoval žiadnu hrdosť, nepociťoval nič.

Uprostred davu stál pán s fúzikmi, ktorý zrazu zakričal fašistický pozdrav „Na stráž!“. Z davu sa ozvala hlasná ozvena tohto pozdravu. Starec videl mladých ľudí, ktorí mali v očiach nenávisť. Nebola to obyčajná nenávisť, v tom pohľade bolo zúfalstvo. Hneď potom ako zaznel ten pozdrav, policajti zatkli brániaceho sa pána s fúzikmi. Ten pán bojoval, no starec videl, že nebojuje s policajtmi, ale sám so sebou.

Po dlhej prechádzke mestom dorazil starec domov. Mal kamennú tvár, ten výraz tváre snáď nezmenil od pohrebu svojej ženy. Bol naozaj unavený, no nešiel si ľahnúť. Posadil sa za písací stôl a pohladil rukou starú väzbu knihy, ktorú už toľkokrát čítal. A zrazu sa stalo niečo, čo sa mu nestalo počas celého jeho života, z očí sa mu vytisli slzy, ktoré mu pomaly stekali po vráskavej tvári. Kvapka slzy pomaly dopadla na poškodenom nápise obálky knihy „Sto rokov samoty“. Starec vedel, že dnes tú knihu čítal naposledy.