nobody

Proste to na mňa niekedy príde. Nie je to nič pravidelné, ale raz začas to pocítim. Hlavne vtedy, keď toho mám v škole alebo v robote veľa. Jednoducho dôjdem domov, fotrík ma pozdraví, občas niečo prehodí. Vidím, že toho mal dnes veľa na práci a chápem ho. Sestra okolo mňa preletí, pričom ma pozdraví a hneď beží von, alebo do práce. Jediné slovo, ktoré padne medzi mnou a ostatnými členmi rodiny, je ČAU. A presne vtedy, keď som telesne aj psychicky vyčerpaný, viem, čo robiť.

Je to zvláštne. Práve vtedy, keď sa cítim tak sám, tak si zvolím absolútnu samotu. Znie to blbo, čo? Ale musím priznať, pomáha to.

Vezmem basketbalovú loptu a vyrazím von. Samozrejme pokiaľ neprší, sneh mi až tak neprekáža. V mestskej štvrti, kde bývam, sú väčšinou len rodinné domy. Môžete v nej nájsť pár parčíkov a jednu opustenú základnú školu. Táto škola už nefunguje niekoľko rokov. V jej areáli sa nachádza basketbalové ihrisko, ktoré je zo všetkých strán obrastené stromami a kríkmi, keďže sa už o školský dvor nikto nestará. A práve toto staré ihrisko s popraskaným betónom mi poskytne to, čo práve v tých chvíľach potrebujem.

Väčšinou začnem len s driblovaním. Lopta sa pomaly odráža od nie najrovnejšieho povrchu. Pri každom jednom dotyku lopty mi prebehne v hlave iná myšlienka. Zo začiatku mi hlavou chodia všetky problémy, starosti a povinnosti. No, ani nie za pár minút, vnímam iba loptu a zvuk, ktorý vydáva pri každom dotyku s povrchom ihriska. V tom momente konečne začnem aj hádzať na kôš. Hádzanie striedam s driblovaním. Hlavu mám čistú, všetky pohyby sú len automatické. A práve v tej absolútnej samote sa stretávam sám so sebou. V tej chvíli, keď sa stretávam so svojím Ja, uvedomím si, prečo som tu. Nedá sa to presne opísať, ale viem, že toto všetko dáva zmysel. Vidím stromy, betón, staré budovy a viem, že som toho tiež súčasťou. Je to svet, v ktorom mám svoju úlohu, svet v ktorom nie som sám, vidím svet v jeho plnej kráse.

Keď dohrám, tak si dám šprint až k nášmu domu. Hlavu mám úplne čistú. Vojdem do izby, kde sedí otec. Pozdraví ma. No na moje prekvapenie, sa ma spýta ako bolo vonku. Rozprávame sa skoro hodinu, taký rozhovor sme už dávno nemali. Je to zvláštne, len pred hodinou sa s ním nedalo ani len slovo prehodiť a teraz toto. Som šťastný. Uvedomujem si, že mám okolo seba ľudí, ktorých mám rád a oni mňa.

Je zvláštne ako sa behom hodiny všetko zmenilo. Nechápem čím to je, ale nie len ja som sa cítil lepšie, ale aj otec. Akoby sa niečo malé vo vesmíre pohlo a zmenilo náš pohľad na svet. Jedna hodina samoty, ktorá dokáže zázraky.

Citát na záver:

„Buďte každý deň nejaký čas osamote.“ Dalajláma