nobody

Je pravda, že pár krát som zišiel z tejto perfektnej cesty. Ale bolo to iba pár desiatok metrov. Boli to motoresty a motely, ktoré bežne nájdete popri diaľnici. Nezdržíte sa tam dlho, lebo viete, že musíte ďalej cestovať. Podotýkam, cestovať bezpečne a so všetkým komfortom.

Na diaľnici môžete ísť rýchlosťou 230km/hod. No, ale, keď vidím všetky tie autá, ktoré idú 240km/hod., tak prečo by som nemal zrýchliť, nie? A tak cestujem rýchlo, lebo všetci cestujú rýchlo. Ponáhľam sa, lebo sa všetci ponáhľajú. Cesta je hladká, auto výkonné, tak prečo nie? Krajina je rozmazaná a ja vidím len rovnú asfaltovú čiaru predo mnou. Bezpečnú rovnú čiaru bez zákrut.

Jedného dňa sa mi však stalo niečo, čo som nečakal. Športové auto neznámej značky okolo mňa preletelo závratnou rýchlosťou. Videl som, že sa ponáhľa a vtedy ma napadlo, že aj ja sa ponáhľam, ale asi nie dosť rýchlo, tak som dupol na plyn. Ručička tachometra ukazovala 225km/hod., no auto, ktoré ma predbehlo sa stále zmenšovalo. Za necelú minútu mi zmizlo z dohľadu. Zahrešil som. Zahrešil som dokonca dva krát.

Cítil som pocit prehry. Nikdy ma nič viac nevzalo ako táto príhoda. Otriaslo to mnou. Spomalil som na obvyklú rýchlosť. Prečo? Prečo som sa musel za ním hnať? Aha, však aj ja sa ponáhľam, skoro som zabudol. Išiel som ďalej. Rozmazaná krajina vôkol a predo mnou len rovná čiara, bezpečná cesta.

Chcem byť prvý, preto sa ponáhľam. Chcem mať najviac peňazí, najväčší dom s bazénom a po boku zlatého zajačika z Playboyu. Som predsa nejaký chlap, nie? A preto cestujem diaľnicou, lebo ňou cestujú všetci, predsa je taká bezpečná a môžete ísť na nej rýchlo.

Neuveríte mi, čo sa mi v ten deň stalo. Skapal mi motor. Normálne natvrdo vypovedal službu. Zahrešil som. Zahrešil som dokonca dvakrát (haha). No, ale poviem vám, že vtedy mi nebolo do smiechu. No potom sa stalo niečo ešte horšie. Zistil som, že môj mobil je absolútne vybitý, nešiel zapnúť ani len na sekundu. Zahrešil som. Zahrešil som dvakrát. No dobre, nebudem vás klamať, hrešil som celú polhodinu. Bol som zúfalý.

Sedel som v aute bez pohybu. Sledoval som ako okolo mňa chodia ostatné autá. Závidel som im. Závidel som im, že sa môžu ponáhľať. Zúril som. Po nejakom čase som už nemal energiu zúriť. Kapituloval som.

Vtedy som sa obzrel na pole pri ceste. Bolo to krásne pole plné rozkvitnutých slnečníc. Neveril som vlastným očiam. Každý deň chodím po tejto skvelej diaľnici a ja som si nikdy nevšimol toto krásne pole. Ako to je možné? Asi polhodinu som sledoval ten kus zeme posiaty kvetmi. Bol som ohúrený tou krásou. A práve tá krása ma prinútila vystúpiť z môjho pokazeného auta. Moc som nerozmýšľal. Jednoducho som preskočil diaľničné zábradlie a vstúpil som na pôdu. Kedy som naposledy stál na obyčajnej pôde? Vyhýbal som sa jej, vždy som radšej chodil po chodníkoch, aby som si nezašpinil obuv. A tak som jednoducho kráčal slnečnicovým polom. Kráčal som pomaly a cítil život okolo mňa, život, ktorý som nakoniec pocítil aj v sebe samom.

Kráčal som celý deň. Prešiel som cez veľa polí a hájov. Dokonca som natrafil aj na malé jazierko. Doslova som si vychutnával každý jeden nádych, nikam som sa neponáhľal, cítil som sa slobodne. Dokonca som nechtiac vyrušil stádo srniek. Nikdy predtým som nevyrušil stádo srniek. Bolo to nádherné. Cítil som tú krásu všade okolo mňa.

Keď sa zotmelo, tak som uvidel kdesi predo mnou svetlá. Išiel som za nimi. Narazil som na malú dedinku. V dedine som stretol babičku, ktorej som vysvetlil moju situáciu a tá ma pozvala k sebe domov, že mi dá niečo najesť a taktiež, že si môžem zatelefonovať. Musím sa priznať, že tak dobre som sa ešte v živote nenajedol. Chutilo mi ako keby som týždeň nejedol. Nakoniec som zatelefonoval jednému známemu, aby po mňa došiel. Poďakoval som sa milej babičke a počkal na odvoz.

Zišiel som z diaľnice len preto, že sa mi pokazilo auto a prežil som krásny deň. Zišiel som z diaľnice, po ktorej chodím každý deň, no neviem, že vedľa nej je prekrásne slnečnicové pole. Zišiel som z diaľnice, pretože som musel. Nedobrovoľne som opustil bezpečnú, rýchlu, skvelú diaľnicu a zistil som, že možno nie je až tak skvelá. Je to cesta, ktorá vás vedie závratnou rýchlosťou. Áno, presne tak, vedie vás závratnou rýchlosťou do hrobu.

A teraz ma trápi už len jedna otázka. Budem vedieť zísť z diaľnice, aj keď nebudem musieť? Dokážem spomaliť a ísť svojou vlastnou cestou a rýchlosťou?

Stojím na rázcestí...

Premýšľam...

Zafúka vietor a začujem šum slnečníc v poli. Kráčam...