nobody

S nebohým som sa rozprával asi päť krát v živote. Neboli sme priateľmi, možno ani nie známymi, lebo som o ňom vážne dokopy nič nevedel. Pamätám si, že dosť pil a fajčil veľmi často trávu. Je to hrozné, keď zomrie mladý človek, a ešte takýmto spôsobom. A teraz môžem len povedať – odpočívaj v pokoji.

Zalovil som v spomienkach na dedinu, kde som strávil sedem rokov svojho života. Sedem rokov, počas ktorých som dospieval. Boli to naozaj pekné časy. Úplne živo vidím poľnú cestu, kde sme chodievali na čerešne, akoby to bolo dnes. Spomínam na tie letné dni, keď sme chodievali na ryby k neďalekému rybníčku. Západy slnka na poli, kde sme sa napchávali hrachom. Futbal, ktorý sme niekedy dokázali hrať celý deň a naháňačky v bazéne, ktorý sa nachádza v dedinskom lesoparku. Rýľovanie záhrady, ktoré bolo vždy lepšie ako trhanie buriny. Spomínam si taktiež na základnú školu v susednej dedine. Nebolo to tam vždy najľahšie, no mám na ňu krásne spomienky. Fajčenie za školou a to vzrušenie, ktoré ste pociťovali, vždy, keď niekto išiel okolo. Neľutujem ani jednu sekundu, čo som tam žil.

Keď som odišiel do Bratislavy študovať na strednú, tak som sa „doma“ neukázal dlhší čas. Musel som si zvykať na úplne iný spôsob života, na mestský život. Trvalo mi asi štyri mesiace, kým som sa dokopal k tomu, aby som navštívil mamu a malú sestričku. Doma sa nič nezmenilo, všetko v pohode. A tak som jednu sobotu večer vyrazil von, že pozriem kamarátov, ako sa im darí na strednej. Bolo to niekedy v decembri, takže jediné miesto, kde by som ich mohol v tej zime nájsť, je miestny bar. A tak aj bolo. Väčšinu bývalej triedy som tam našiel sedieť. Pozdravili sme sa a popýtal som sa jak sa darí. Boli už v značnej nálade a ja úplne triezvy. A tak som len počúval. Najprv sa pretekali, kto má na učňovke viac neospravedlnených hodín. Potom začali rozoberať, či ten dnešný matroš(tráva) stál zato, a že ak nie, tak budú musieť zmeniť dodávateľa. Asi po hodine som sa vytratil a išiel radšej domov.

Asi pred mesiacom(takmer štyri roky už bývam v Bratislave), keď som tam bol naposledy, tak som sa dozvedel, že jazierko, kam sme chodievali na ryby, je teraz zasypané a namiesto neho tam teraz je smetisko. Polovica mojich bývalých spolužiakov sa už teraz môže pokojne nazvať alkoholikmi, poniektorí narkomanmi. Dvanásťročné deti, ktoré som poznal ešte ako najmenších krpcov, teraz za mnou na ulici prídu a dávajú mi peniaze nech im idem kúpiť fľašu do baru, že sa chcú ísť ožrať. Starosta silou mocou usiluje, aby sa zrušila prvostupňová základná škola, ktorá v tej dedine už funguje dosť dlho. Ohováranie je tam na dennom poriadku. Smrť obesením, prestrelením hlavy pred kostolom alebo úmyselnou haváriou do stromu v plnej rýchlosti tam vôbec nie je niečo výnimočné. Umierajú tam mladí ľudia. A tí, ktorých som poznal, sú dnes trosky.

A dnes, keď svojmu najlepšiemu kamarátovi pozriem do očí, tak v nich vidím smútok. Je to smútok, ktorý len odráža osud jeho rodnej dediny. Smútok nad všetkou tou nenávisťou, zlobou, drogami a alkoholom. Je to smútok, ktorý je len predzvesťou neodvratného konca.

„Macondo se už proměnilo v hrůzný vír prachu a sutin, zmítaný hněvem biblické smršti, když Aureliano přeskočil jedenáct stránek, aby nemařil čas událostmi, které až příliš dobře znal, a začal luštit okamžik, který právě prožíval, luštil ho současně s tím, jak ho žil, luštil poslední stránku pergamenu a věštil sám sobě, jako by v zrcadle slov spatřoval svou vlastní podobu. Přeskočil ještě jednou, aby předpovědi předstihl a zjistil den a okolnosti své smrti. Ještě než došel k poslednímu verši, stačil však pochopit, že z oné místnosti už nikdy nevyjde, neboť je souzeno, že ono město zrcadel bude smeteno větrem a vymazáno z lidské paměti v okamžiku, kdy Aureliano Babilonia rozluští poslední pergamen, a všecko, co v nich stojí, že je neopakovatelné odevždy a navždy, poněvadž rodům, odsouzeným ke sto rokům samoty, se nové příležitosti na této zemi už nikdy nedostane.“

Gabriel García Márquez – Sto rokov samoty