Som ten, čo miluje pokojný deň. Zabávam sa sledovaním hier malých mačiatok. Usilovní mravci hladajúci celý deň potravu mi dodávajú silu a vytrvalosť. Áno, milujem tieto dni plné radosti a voľnosti.
Blíži sa večer a obloha sa sfarbuje do červena. Slnko pomaly a neúprosne mizne na horizonte. Kvety sa zatvárajú a zvieratá sa skrývaju do svojich úkrytov. Slnko nakoniec zapadá a a zem zalieva chladná a tajomná tma. Sú to neopakovateľné chvíle a preto som ten, čo miluje večer.
A tak roky plynú, leto sa strieda so zimou, listy opadávajú a zase pučia. Cítim čas, ktorý bol prežitý naplno...
Avšak jedno ráno ma zobudí niečo nezvyčajné. Nie je to spev vtákov ani pohladenie chladným vánkom. Je to strašný zvuk, ktorý narúša pokoj v celom okolí. Otvorím oči a nevidím trávu ani kvety. Niečo ťažké a studené mi zalieva nohy. Je to len zlý sen? Zrazu strašná bolesť prenikne celým mojím telom a ja padám. Padám a myslím na tie krásne rána, na voňavé kvety a mačiatka.
Kto vlastne som? Už som len kus suchého dreva, ktoré čaká na spálenie. Bol som strom, krásny a mohutný dub. Miloval som život a svet okolo mňa , tú krásnu záhradu. Áno, miloval som tú každodennú a predsa vždy inú poéziu tohto miesta.
A tak sa pýtam...Čo sa vlastne stalo? Malo to nejaký zmysel? Čakám na odpoveď, no nikto mi neodpovedá. Betónová záhrada mlčí...
Komentáre
zaujímavé:)
Krásny stromček, škoda ťa...
kto si?
pises velmi, velmi pekne