nobody

Doma obed v nedohľadne, tak som to namieril s plným batohom a basketbalovou loptou v ruke do najbližšej pizzerii. Samozrejme som tam mal problémy s našou skvelou novou menou. Mal som iba našu päťstovku, ktorú mi nemali rozmeniť, tak som im naškrabal niečo v centoch. Našťastie som tých mincí mal pri sebe dosť. Bože ja nechcem mince! Ale inak obsluha je tam veľmi milá, čo im kvitujem. V novom roku má asi každý problémy s platením a vydávaním.

No, ale problémy s eurom nemali byť hlavnou témou tohto článku, tak radšej pokračujem. Na autobusovú stanicu som dorazil asi o tretej. Došiel som na nástupište číslo dvadsaťpäť, kde chodia busy do Nitry. Najlepšie na tom všetkom bolo to, že ľudí tam bolo mrte, ale busy žiadne. Intuitívne som prešiel k nástupišťu vedľa, kde chodieva žltý expres. Neviem, či mi pomohol môj nový optimistický pohľad na svet, ale v tom momente prišiel žltý expres a vyšlo na mňa miesto, aj keď tam bolo veľa ľudí. Kým sme vyštartovali, už nebolo dobré svetlo na čítanie, tak som knihu radšej zbalil znova do ruksaku. Aj tak sa mi po tej pizzi driemalo.

Zobudil som sa kúsok od Nitry, takže mi cesta ubehla rýchlejšie ako som čakal. Neznášam, keď vystúpim po dlhšej ceste z vykúreného autobusu do mrazu. Proste nebolo mi všetko jedno. Mohlo byť tak päť stupňov pod nulou a autobus do mojej milovanej dediny mal ísť až o hodinu a pol. Prvý bar na stanici, kde si občas krátim čas, keď musím čakať na bus, bol zavretý. Tak som zamieril do starého dobrého „Konibaru“, kde sme ešte chodili ako zasrani na pivo, keď sme sa dostali do „veľkomesta“. Na moje počudovanie bol aj ten zavretý, tak som sa znova vrátil na stanicu. A vtedy som si ho všimol. Bol tam bar, o ktorom som vôbec nevedel a bol zastrčený na poschodí prevej budovy, ktorá stála pri stanici.

Vyšiel som po schodoch a neisto som vstúpil do nového prostredia. Bar nebol príliš veľký, zato bol celkom útulný. Jediné, čo mi tam prekážalo, bola ružová farba stien – tam to očividne dizajnér trochu prehnal. Zamieril som k pultu a objednal si jedno pivo. Usadil som sa v pohodlnom kresle pri stene. V rádiu akurát hrali „Viva la vida“ od skupiny Coldplay. Bol som v teple, hrala tam príjemná hudba a pivo bolo na ceste, no komu môže byť lepšie? Začítal som sa do knihy „Tesseract“ od Garlanda a ani som nevedel kedy mi ten čas ubehol, a už som musel bežať na zastávku.

Čakal som tam pätnásť minút, no nič neprichádzalo, tak som začal skúmať rozpis časov, že či som sa v tom buse nesplietol. Nakoniec som objavil malými písmenkami pod legendou napísané: „Od 31.12. do 2.1.2009 nepremáva.“ Na moje počudovanie, ma to vôbec nevyviedlo z miery ako kedysi. Jednoducho som si povedal, že to sa stáva a nasmeroval som si to znovu do baru, lebo ďalší bus mal ísť až o niečo vyše hodiny.

Až teraz som si na dverách baru všimol, ako sa vlastne volá, stálo tam: „Bar and coffy, Ty a ja“. Keď ma barman videl vchádzať, tak sa rozosmial a spýtal sa, či ďalšie pivo. Ja som mu len prikývol a išiel som sa usadiť. No tu som sa zarazil, všetky stoly boli obsadené, pričom pred dvadsiatimi minútami bol bar ešte skoro prázdny. Barové stoličky pri pulte boli obsadené všetky, tak mi neostávalo nič iné ako sa k niekomu prisocnúť na stôl. Uvidel som babu, ktorá sedela sama pri stolíku s troma sedačkami, tak so k nej prikročil a spýtal, či si môžem prisadnúť, keďže je všetko obsadené. Poviem vám, že keď som sa pýtal, tak môj hlas neznel veľmi isto. Nie som žiadny balič a tiež komunikácia nie je moja silná stránka. Na moje počudovanie mi dievča povedalo, že si môžem prisadnúť, že nikoho nečaká a že len potrebovala vypadnúť z domu. Tak som si prisadol a čakal na moje pivo.

Nebol by som chlap, keby som si ju trocha neobzrel. Na prvý pohľad to bolo nevýrazné dievča. Mala hnedé vlasy, okuliare a celkom súmernú tvár. Myslím, že bola namaľovaná len veľmi jemne. No, určite to nebolo škaredé dievča.

Ona popíjala kávu a ja svoje pivo. Stále som rozmýšľal či sa pokúsim nadviazať rozhovor, alebo vytiahnem knihu a jednoducho si ju nebudem všímať. No, musím sa priznať, že už som sa chystal vytiahnuť knihu, keď v tom sa ma niečo spýtala: „Načo ti je v zime basketbalová lopta?“ Dosť dlho mi trvalo než mi zaplo, čo sa vlastne pýta. Povedal som jej, že ten šport milujem a preto ju beriem so sebou, že aj v zime sa dá hrať, pokiaľ neprší alebo nesneží. Vyznelo to dosť trápne, ale čo už, bola to veta, ktorá odštartovala náš rozhovor. Najprv sme sa bavili o škole, potom o meste a záľubách. Zistil som, že je odo mňa staršia o dva roky a chodí na Univerzitu Konštantína filozofa. Keď som už musel bežať na autobus, rozlúčili sme sa a vymenili si telefónne čísla, že keď budem niekedy zase prechádzať cez Nitru, mám zavolať a môžeme pokecať.

Autobus našťastie tentoraz prišiel jak mal. Celú cestu som premýšľal o tom rozhovore a bol som rád, lebo to bolo asi prvý krát, čo som sa dokázal v triezvom stave zoznámiť s úplne cudzím človekom. Samozrejme nerátam chaty, diskotéky a podobne, kde sa zoznámite s ostatnými väčšinou cez svojich kamošov. Myslím si, že je to pre mňa veľká skúsenosť a v budúcnosti už nebudem mať také problémy s komunikáciou, predovšetkým s cudzími ľuďmi. A ešte ďalšia vec, je to možno paradox, ale tak ako s tou babou som si už dávno s niekým nepokecal.

Možno nebola náhoda, že sa ten bar volal Ty a Ja. :D